Prijatie dieťaťa s postihnutím v rodine

reklama:

Narodenie dieťaťa s akýmkoľvek postihnutím býva v rodine považované za veľmi traumatizujúcu skutočnosť, ba až za jednu z najbolestivejších udalostí, ktorá môže človeka v živote stretnúť.

Každé postihnutie pôsobí na dieťa i rodinu špecifickým spôsobom, ktorý súvisí:

s časovým faktorom – je známe, že čím skôr sa defekt odhalí a umožní sa komplexná starostlivosť o dieťa i celú rodinu, tým lepšie sú vyhliadky do budúcna. Ak je dieťa postihnuté od narodenia, rodičia sa učia žiť s týmto dieťaťom od začiatku. Záleží však aj na tom, do akej miery je poškodenie reverzibilné, resp. aký je jeho rozsah v čase. Tam, kde sa javí aspoň malá tendencia k zlepšeniu, postihnutie dieťaťa rodina prijíma skôr ako výzvu na mobilizáciu síl, než ako ranu osudu.

s druhom a stupňom postihnutia – stupeň postihnutia (jeho závažnosť) je veľmi dôležitý a vyvoláva rôznorodé reakcie rodičov. Počiatočný šok býva veľký napr. u rodičov detí s ťažkými vývinovými abnormalitami. Niekedy sa naopak títo rodičia ľahšie a rýchlejšie vyrovnávajú so vzniknutou situáciou, než rodičia, ktorých deti majú objektívne oveľa menší defekt.

s príčinami jeho vzniku – značný podiel na tom, ako sa vykryštalizuje situácia v rodine, majú tiež príčiny vzniku postihnutia. Vrodený podmienený defekt negatívne ovplyvňuje rodinné spolužitie. Vyvoláva tiež pocit viny, sebaobviňovanie a vzájomné obviňovanie členov užšej aj širšej rodiny a narúša tak integritu rodinného systému. Táto tendencia súvisí s pretrvávajúcim princípom viny a trestu, to znamená, že všetko zlé, teda aj postihnuté dieťa, musí mať aj nejakého vinníka. Situácia v rodine sa niekedy natoľko vyhrocuje, že rodič sa stáva terčom negatívnych emócií.

Aj banálne ochorenie častokrát narúša rovnováhu rodiny a závažné ochorenie vyvoláva otras, šok. Dochádza k zlyhávaniu rodičovskej identity.

Prvou reakciou je fáza šoku. Je to obdobie, keď sa rodina dozvie nepríjemnú skutočnosť, že ich dieťa je postihnuté. Šok je obranný mechanizmus organizmu, ktorý sa prejavuje neprimeraným reagovaním na vzniknutú situáciu, pocitom zmätku a chaosu.

Po fáze šoku dochádza k fáze popierania a úteku zo situácie. Rodina má pocit, že to, čo sa im stalo nemôže byť pravda. Kompenzáciou môže byť utiekanie sa k Bohu.

Ďalšou fázou je fáza smútku, úzkosti, zlosti, pocitu viny, hľadania viny u iných až agresivita, ktorá sa väčšinou prejavuje voči lekárom, zlosť na celý svet a seba samých, sebaobviňovanie. Dôležitý je prvý kontakt, kedy a ako to lekár oznámi rodičom. Medzi rodičom a lekárom by mal byť vzťah spolupráce, pretože nespolupráca spôsobuje neúspech a neúspech znamená nezlepšenie zdravotného stavu prípadne až smrť.

Ďalšou fázou je fáza rovnováhy, kedy dochádza k prijatiu vzniknutej situácie, narastá snaha rodičov starať sa o dieťa.

Poslednou fázou je fáza adaptácie. V tejto fáze dochádza k reorganizácii, vyrovnaniu sa so vzniknutým stavom, prijatiu dieťaťa takého, aké je a hľadaniu cesty do budúcnosti. V rodine tiež musí dôjsť k prehodnoteniu rebríčka hodnôt.

Vo fáze adaptácie sa častokrát objavujú odchýlky od adaptácie (patologická reakcia):

Hyperprotektivita – prejavuje sa u mamičiek prílišným sústredením sa na postihnuté (choré) dieťa a zanedbávaním ostatných detí a partnera, nekladením nárokov na postihnuté (choré dieťa). Následkom takéhoto správania matky je spomalený vývin dieťaťa.

Odmietnutie dieťaťa – je výrazné vtedy, keď je výrazný aj defekt. Prejavuje sa odchodom jedného z rodičov (väčšinou otca), pocitom viny (týranie) a zanedbávaním, kedy dieťa končí v ústavnej straostlivosti.

Pretrvávajúca zlosť voči dieťaťu – má často za následok rozpad rodiny a agresivitu voči dieťaťu (či už slovnú, alebo fyzickú).

Pri adaptácii na záťažové situácie zohrávajú významnú úlohu nasledovné faktory, ktoré pozitívne prispievajú k adaptácii rodiny na dieťa s postihnutím:

vôľové vlastnosti jedotlivca (rodičov, postihnutého dieťaťa, ako aj jeho súrodencov),
schopnosť prekonávať prekážky, húževnatosť a schopnosť nájsť príjemné a pekné chvíle a zážitky aj v ťažkých životných podmienkach,
vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny, z nich menovite manželské vzťahy svojou kvalitou buď napomáhajú procesu adaptácie, alebo ho naopak narúšajú,
dôležitú úlohu zohrávajú aj dobre udržiavané vzťahy s príbuznými, priateľmi a skúsenosť rodičov s výchovou staršieho zdravého dieťaťa,
stabilný hodnotový systém rodiny a jej široko rozvinuté záujmy,
vnímanie postihnutia skôr ako výzvu k boju, než ako neúnosné bremeno,
vzťah dôvery k ošetrujúcemu lekárovi a iným špecialistom,
priaznivé životné podmienky (blízkosť školy, možnosti styku s rodinami, ktoré taktiež majú postihnuté dieťa),
stupeň inteligencie (rodičia s nižšou inteligenciou nemávajú s adaptáciou väčšie problémy, zatiaľ čo rodičia s vyššou inteligenciou sa s faktom postihnutia vyrovnávajú oveľa horšie),
vzdelanie rodičov, alebo ich sociálno-ekonomické postavenie (najťažšie prebieha adaptácia u matiek zo stredných a vyšších vrstiev, pretože postihnuté dieťa ohrozuje ich vlastné ciele a ašpirácie, na rozdiel od matiek s nižším sociálno-ekonomickým statusom, ktoré sa vyrovnávali so situáciou pomerne rýchlo a dobre),
náboženská viera má pozitívny vplyv na adaptáciu (veriaci rodičia sa so situáciou vyrovnávajú ľahšie než ateisti).

Adaptácia nie je nikdy 100%-ná a pri dlhotrvajúcej chorobe nie je nikdy ukončená.

Finálnym stupňom zrelej rodičovskej adaptácie je:

akceptovanie faktu, že dieťa je postihnuté,
akceptovanie dieťaťa takého, aké je,
akceptovanie seba ako rodiča postihnutého dieťaťa, ako aj človeka so všetkými ostatnými životnými rolami, osobnostnými vlastnosťami, skúsenosťami, postojmi.

Dospieť do tohto štádia však nie je jednoduché. Len málo rodičov prejde takouto životnou cestou spontánne, mnohí potrebujú podporu odborníkov, psychologických, medicínskych, výchovných či sociálnych inštitúcií a služieb.

Dôsledky nezvládnutého adaptačného procesu sa prejavujú tak v rodine ako celku, ako aj u jej jednotlivých členov. Prejavujú sa úzkosťou, depresiou a pocitom menejcennosti. Typickým prejavom je napríklad trvalé stiahnutie sa do izolácie. Niekedy pretrvávajú ambiciózne a neprimerane náročné výchovné postoje na postihnuté dieťa, ktoré nerešpektujú jeho postihnutie. U súrodencov postihnutých detí sa môžu objaviť poruchy správania a emocionálne poruchy v súvislosti s ich zanedbávaním alebo naopak preťažovaním. Dôsledkom nezvládnutého adaptačného procesu môže byť aj rozvod alebo rozchod partnerov.

reklama:

Zdieľať