Viva o tehotenstve: Moje nedočkavé predstavy sa stretli s realitou

Už ako malé dievča som mala zaujímavú predstavu o tom, ako prídu moje deti na svet. Suverénne som oznámila svojej mladšej sestre, že mi porodí 11 detí. Mala som vtedy len 12 rokov a myslela som si, že všetko funguje tak, ako si človek naplánuje.

No už pred vstupom do materstva som zistila, že realita sa s našimi ideálmi pekne pohrá, a že prekážky sa nezdolávajú len na dostihoch. Prekážky si nás vedia niekedy nájsť aj v tých najbanálnejších situáciach, no zároveň ich zdolávanie ma posúvalo vpred a naučilo ma vážiť si samu seba.

Keď som sa po dlhodobom pátraní svojej chýbajúcej polovičky konečne spojila s tou správnou a obaja sme dozreli na založenie vlastnej rodiny, začali sa opäť otvárať moje predstavy a plány o materstve počnúc tehotenstvom a končiac fantáziami o tom, aké úžasné talentované dieťa si spolu vychováme.

Začalo to celkom nevinne. Ešte predtým, ako sme sa na to začali pripravovať, som usilovne študovala rôzne náučné knihy a nevyhla som sa ani surfovaniu po internete, kde som zadávala nespočetné množstvo rôznorodých otázok.

Moje prvá predstava bola o tom, ako zistím, že som tehotná. V čase plánovania potomka som si predstavovala, že keď otehotniem, moje telo mi to dá hneď najavo v podobe zväčšených pŕs, pocitu na zvracanie, častým močením a rastúcim bruškom ešte predtým ako mi vynechá menštruácia, no hlavne som si bola istá, že intuitívne budem vopred cítiť, že v mojej maternici mám malého návštevníka. Realita bola však o trošku iná. Už pred očakávaným príchodom menštruácie som si všimla zväčšené citlivé prsia a častejšie močenie. Vnútorne som bola presvedčená, že sa nám to tak rýchlo podarilo a začala som si fotiť z každého uhla svoje nafúknuté brucho v domnienke, že už sa tam usídlil malý človiečik.

Od môjho presvedčenia ma neodradila ani menštruácia (síce slabšia), ani negatívny tehotenský test, ani návšteva doktora, kde aj ultrazvuk aj krvný test vyšiel negatívne. Svoju slabšiu menštruáciu som prikladala tehotenskému špineniu, tzv. zahniezďovaniu vajíčka, až do druhej návštevy gynekológa, kde už došlo k vytriezveniu môjho rozumu.

Moje skutočné otehotnenie prišlo až o pár mesiacov neskôr, v čase keď som na to nemyslela. Menštruácia mi meškala už vyše týždňa a ja som si tvrdohlavo nechcela priznať, že môžem byť tehotná. Pripisovala som to prechladnutiu, nakoľko mesiac predtým mi tiež meškala 10 dní a potom sa dostavila ako keby nič, bez ospravedlnenia, že mešká. Nakoniec mi to nedalo a na 11. deň som si spravila test a vyšiel pozitívne.

Bola som však naďalej na pochybách o dôveryhodnosti pomočeného kúsku papierika a radšej som sa išla osobne presvedčiť u doktorky. Tam mi na ultrazvuku potvrdila graviditu v 7. týždni a navyše som aj počula bitie srdiečka. Bola som šťastím dojatá. Až neskôr sa pridružili ďalšie príznaky tehotentstva. Prsia sa zväčšovali postupne počas celého tehotenstva a dali mi to viac pocítiť ako zväčšujúca sa maternica svojím jemným pichaním.

Keďže som odmalička útlej postavy a prsia som zdedila po otcovi, tak moja postupná transformácia na pavúka bola nepriehliadnuteľná. Častá návšteva toalety bola naštastie len z dôvodu močenia, ktoré bolo u mňa 2. a 3. mesiac tehotenstva a potom sa to zopakovalo v posledných 2 mesiacoch tehotenstva, aby som nezabudla na zdravý pohyb. Pocit na zvracanie či ranné nevoľnosti ma zázrakom obišli. Namiesto toho ma môj žalúdok obohatil o zázračnú schopnosť byť neustále hladná. Ak som pravidelne každú polhodinu nešupla do úst niečo malé na zahryznutie, tak mi to môj malý Džin oplatil v podobe nepríjemného pocitu bezmocnosti. Cítila som sa horšie ako ryba na súši. Tento pocit ma sprevádzal až do 6. mesiaca.

Ešte ako stredoškoláčka som si predsavzala, že keď otehotniem, nebudem chcieť vedieť vopred nijakým spôsobom pohlavie môjho dieťaťa, ale si to nechám ako prekvapenie pri pôrode. Realita však mňa samu prekvapila. Po tie dlhé roky čakania na túto chvíľu, kedy sa budem hrdiť, ako som odolala zvedavosti, som podľahla tehotenským hormónom a z trpezlivky sa stala nedočkavka.

Spúšťačom bol najmä môj partner, ktorý s najväčšou istotou tvrdil, že naše prvé dieťa bude chlapec a ja som sa kvôli tomu nevedela dočkať, kedy nám túto skutočnosť vyvráti alebo potvrdí doktorka na ultrazvuku. Nebola som však schopná tak dlho čakať, a preto som opustila svoje zásady a išla vyhľadať riešenie môjho trápenia pomocou rôznych babských pranostík typu ak máš chuť na sladké, bude to dievčatko, ak opeknieš, bude to chlapec, ak máš nevoľnosti, bude to chlapec, ak veľa priberieš, tak budeš tučná atď. Podľa týchto znakov by som mala čakať hybrida, no podľa mojej doktorky a môjho partnera sa mi aj naozaj narodil syn.

Foto: Megan – Flickr CC

Veľmi idylické boli moje natešené a najmä nedočkavé predstavy prvých pohybov bábätka. V skutočnosti som si však zo začiatku zamieňala pohyby bábätka s pohybmi mojich plných čriev. Nie raz som nadšením sršala, keď som zaregistrovala pohyb a o pár sekúnd na to som so sklamaním zistila, že som len nafúknutá. Môj materinský inštinkt mi však nedovolil vzdať sa a neskôr som sa dočkala toho pravého kopnutia. Po čase môj malý okupant obsadil toľko veľa z môjho územia, že príjemné žblnkavé pohyby v brušku sa zmenili na tréningy kung fu pandy. Pravidelne som dostávala bez upozornenia bolestivé kopance pod rebrá a niekedy si mini Jackie Chan dovolil aj podpásovku do mechúra. Napriek bolesti z jeho pravidelných a čoraz silnejúcich úderov som mu bola vďačná, že mi dáva o sebe vedieť. Uisťoval ma tým, že je s ubytovaním a pohostením spokojný.

Jednou z ďalších mojích predstáv boli tehotenské chute. S napätím som očakávala, kedy dostanem chuť na nezvyčajné kombinácie jedál ako napr. Chleba s horčicou a lekvárom, parené buchty s masťou a cibuľou či hawai pizza. Skutočne som mala chute na rôzne potraviny, ale nie na ich bláznivé kombinácie. Dostavili sa až v 6. mesiaci. Vyzeralo to u mňa podobne ako v Lidl letáku. Mala som zemiakový, vajíčkový, paradajkový a syrový týždeň, no ku koncu to bol najmä zákuskový a čokoládový týždeň.

Tiež som si naivne predstavovala, že tehotenské hormóny neovládnu moje emócie a budem ukážkovou citovo vyrovnanou tehuľkou. Akokoľvek som sa snažila vyhýbať sentimentálnym videám, aby nenarušili moju psychickú pohodu, stačilo počuť v rádiu nejakú môjmu srdcu blízku pesničku a v momente ako som si ju začala pospevovať, som ju roztopená slzami nedokázala dospievať. Začala som byť taká precitlivelá, že ma rozplakali i banality, ako keď mi môj chlap oznámil, že príde domov až zajtra ráno a nie dnes večer.

Sama som z tejto zmeny bola zo seba vykoľajená, čo ma len dohnalo k ešte produktívnejšiemu plaču. Nevedela som absolútne svoje emócie ovládať, kormidlo totiž prevzal malý pirát v mojom brušku. Nebolo to len plačom, bola som aj veľmi rýchlo podráždená a nepríjemná ku každému, kto mi nevyhovel alebo ma kritizoval. Poniektorých mojich najbližších som upozornila, nech ma radšej nekontaktujú, že sa im sama ozvem, aby sme sa vyhli zbytočným nepríjemnostiam. Jednoducho som reagovala ako malé dieťa.

Moje predstavy tehotenstva do poslednej rady nemohli vynechať ani telesné zmeny. Z tých som mala pred tehotenstvom veľkú fóbiu. Zo všetkých strán sa na mňa valili strie, celulitída, opuchnuté nohy, deravý úsmev, pálenie záhy, hemoroidy, atď. V skutočnosti som však vôbec neriešila či budem vyzerať ako bengálsky tiger so sloními nohami, ale prvoradé mi bolo pohodlie môjho malého šéfa.

Moje zuby tiež pocítili tehotenstvo, a tak obetovali pre dobro väčšiny polovicu jednej zadnej dolnej stoličky. O pálení záhy som absolútne netušila až do momentu, keď sa príhlasili o slovo v posledných 3 mesiacoch. Hemoroidy ma navštívili až pár týždňov po pôrode a odvtedy pevne dúfam, že už viac ku mne ani omylom nezablúdia. Na moje najväčšie prekvapenie mi nepribudli žiadne nové strie do zbierky. Čím viac sa na mne podpisovalo tehotenstvo v podobe opuchnutých celulitídových nôh a veľkého napnutého bruška, cez ktoré mi prechádzala tenká tmavá čiara, tým viac som sa cítila byť šťastnejšia a krajšia. Vtedy ma raz pred zrkadlom napadlo, že moje tehotenské telo vyzerá ako vytesaná Venuša zo staroveku a uvedomila som si, že tehotná žena je najkrajšia žena.

Bez ohľadu na to, ako sa nakoniec moje očakávania vyjavili v skutočnosti, bolo to pre mňa to najkrajšie obdobie môjho života. Je to obdobie premeny vypasenej húseničky na krehkého motýľa, mladej dievčiny na vyspelú ženu.

Viva

K téme

Farbou roku 2024 je jemne broskyňová: Ako ju zaradiť do svojho šatníka?

Viva bloguje: O pohybe alebo ako som pretancovala svoje tehotenstvo